Adresa:
VŠZaSP sv. Alžbety, n.o.
Univerzitné pastoračné centrum bl. Zdenky Schelingovej
Námestie slobody č. 3
P.O. BOX 104
810 00 Bratislava

Koordinátori UPC bl. Zdenky Schelingovej:

prof. PhDr. Michal Oláh, PhD. - michalolah@gmail.com , +421 911 989 028

Bc. Zuzana Hajdenová - zuzanahajdenova@gmail.com (zástupkyňa študentov)

Duchovná služba (RKC a GKC kňazi):

Zakladatel UPC: Dr.h.c. mult. Anton Srholec, SDB +

ThDr. Daniel Dian (slovensky)

doc. PaedDr. ThDr. Juraj Herdics, PhD. (slovensky, maďarsky)

Mgr. László Parák (slovensky, maďarsky)

Mgr. Vladimír Skyba (slovensky)

doc. ThDr. Peter Vansáč, PhD. (slovensky)

Dr.h.c. prof. PhDr. Pavol Dancák, PhD. (poľsky, anglicky, slovensky)

Rozhovor s doc. PhDr. Michalom Oláhom, PhD., pri príležitosti 1. výročia založenia Univerzitného pastoračného centra bl. Zdenky Schelingovej pri Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety.

UNIVERZITNÉ PASTORAČNÉ CENTRUM BL. ZDENKY SCHELINGOVEJ

BL. ZDENKA SCHELINGOVA UNIVERSITY PASTORAL CENTER

11. októbra 2012 uplynul rok od založenia Univerzitného pastoračného centra bl. Zdenky Schelingovej, pri Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety a Acta Missiologica Vám v tomto špeciálnom vydaní prináša rozhovor s jedným z jeho zakľadateľov.

Pán docent Oláh, aký bol Váš motív a cieľ pri zakladaní Univerzitného pastoračného centra, s akým úmyslom ste Univerzitné pastoračné centrum zakladali a v čom vnímate jeho hlavný prínos?

Univerzitné pastoračné centrum bl. Zdenky Schelingovej, založené prof. Krčmérym, vzniklo z viacero motívov. V prvom rade sme cítili na dennej katedre sociálnej práce potrebu nebyť len "sprostredkovateľmi informácii" mladým ľuďom počas prednášok a seminárov, ale aj bojovať o srdcia študentov, ktorí sú často ľahostajní voči dianiu okolo seba. Sám som ako študent chodieval na diskusie vedené svojho času Danielom Pastirčákom, čo ma neskôr inšpirovalo k zavedeniu pravidelných diskusií na rôzne spoločenské témy. V druhom rade nám ide o vytvorenie slobodného intelektuálneho prostredia, v ktorom si môžu študenti vytvárať vlastné názory na rôzne témy (hosťami boli napríklad Vladimír Krčméry - ako pravidelný hosť, Anton Srholec, Štefan Hríb, Daniel Dian, Vojtech Tkáč, Juraj Benca, Igor Matovič, Judita Stempelová, Peter Pollák, Marián Bartkovjak a mnoho iných). Uvedomili sme si, že musíme voliť pre dnešných študentov civilný jazyk a netlačiť ich nasilu do náboženských tém, povinnej účasti na sv. omšiach a pod. (sv. omša je prakticky pred každou diskusiou - od tohto školského roka každý utorok počas semestra o 17.30, následne o 18.00 začínajú diskusie). O duchovnú službu sa starajú 2 kňazi, ThDr. Daniel Dian (RK) a Mgr. Vladimír Skyba (GK), od tohto školského roka sme zaviedli aj možnosť spovede 2 x do mesiaca.

Aké sú aktivity UPC, ktoré z nich Vás najviac oslovili, na čo si najradšej spomínate a v čom pre Vás boli výnimočné?

V súčasnosti sú našimi hlavnými aktivitami pravidelné sv. omše v západnom a východnom obrade a diskusie na rôzne spoločenské témy. Za výnimočné považujem, že sa študenti môžu stretnúť každý utorok so zriaďovateľom a rektorom VŠZaSP sv. Alžbety, prof. Krčmérym, a bezprostredne s ním diskutovať a riešiť každodenné problémy, ktoré ich trápia. Najviac ma oslovuje, ako študenti reagujú na rôzne citlivé témy, ako napr. marginalizované rómske komunity, misie v rozvojových krajinách, chudobu, nezamestnanosť a zmysel života... Tieto témy často iritujú, vyvolávajú búrlivé diskusie a ako tajne dúfam, donútia poslucháčov aj rozmýšľať a hľadať vlastné postoje.Za veľmi dôležitú zmenu v tomto roku považujem presťahovanie UPC z Polianok, kde bolo zlé dopravné spojenie, do priestorov nového internátu na Leškovu ul. v Bratislave.

Aké ďalšie aktivity plánuje UPC do budúcnosti? Na akých zaujímavých hostí sa môžu priaznivci UPC tešiť?

Najnovšou aktivitou, na ktorej intenzívne už rok pracujeme, je zriadenie Sociálnej poradne pre študentov a učiteľov našej VŠ. Okrem sociálneho poradenstva bude možné poskytnúť supervíziu; mediáciu; projektové poradenstvo; poradenstvo v oblasti psychológie (po dohode aj psychoterapiu); rodinného, občianskeho a správneho práva; poradenstvo zamerané na zmysel života. Všetky tieto aktivity realizované najmä VŠ učiteľmi z praxe pôsobiacimi na dennej forme Katedry sociálnej práce budú poskytované pre študentov a pracovníkov VŠ bezplatne.

Hosťami v tomto školskom roku bude napr. skupina poslancov NR SR na tému novely zákona o vysokých školách; OZ Striedavá starostlivosť na tému zverenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti obom rodičom, doc. Mgr. MUDr. Marián Bartkovjak, PhD. o pocitoch gynekológa - kresťana v slovenskom zdravotníctve; prof. MUDr. Juraj Benca, PhD. s manželkou o ich misijných cestách; bývalý šéf kontrarozviedky SIS príde povedať o úlohe tajných služieb v spoločnosti, religionista Mgr. Andrej Fukas, PhD. sa príde podeliť o svoje skúsenosti s dlhodobým výskumom počas svojho ročného pobytu v Rusku medzi budhistami. Radi by sme sa taktiež opäť vrátili ku odkazu nádeje bl. Jána Pavla II. a ku Matke Tereze, tichej patrónke nás, sociálnych pracovníkov. Už niekoľko mesiacov hľadám kompetentného človeka, ktorý by prišiel na diskusiu o živote a diele arcibiskupa Róberta Bezáka. Citlivou témou, ktorú chceme diskutovať, je napr. aj postavenie islamu v Európe. Ďalší vývoj ukáže čas a potreby študentov. Dúfame, že počet aktivít sa rozrastie o šport, katechézy, stretká a kultúrne akcie.

Tešíme sa na každého z Vás.

Za poskytnutý rozhovor a venovaný čas ďakuje

Mgr. Mariana Hamarová, Acta Missiologica   

Vysluhovania sviatostí v UPC bl. Zdenky Schelingovej

Slovo "sviatosť" znamená "svätú vec" alebo "vec posväcujúca". Toto slovo označuje spoločný názov pre sedem sviatostí, ktoré ustanovil Pán Ježiš Kristus. Sviatosti sú takými akoby kanálikmi Božej milosti. Náš život bez Božej milosti by bol veľmi úbohý. Naša vôľa by bola ponechaná na našu slabosť. A bez sily vôle by sme boli ponechaní napospas svojim vášňam a poklesli by sme na úroveň zvierat. Bez sviatostí by sme nedošli do svojho nebeského domova.
Sviatosti naozaj potrebujeme vo všetkých etapách a dôležitých chvíľach nášho života. Dávajú životu viery nás kresťanov vznik a rast, uzdravenie a poslanie. Sviatosti by sme mohli prirovnať k liekom a vitamínom duchovného života. Keď telesne ochorieme, hľadáme pomoc lekára a berieme lieky, aby sme sa vyliečili. Veľmi často nám však odporúčajú aj to, aby sme aj vtedy, keď sme zdraví, jedli veľa zeleniny, ovocia, jednoducho, veľa vitamínov. Po stvorení sveta choreli aj prví ľudia, ba dalo by sa povedať, že vnútorne odumreli tým, že spravili prvý hriech. Ľudstvo potrebovalo Lekára, aby sa k nemu sklonil, liečil ho a ponúkol mu nový život. Preto prišiel v Pánovi Ježišovi. No nie všetci sa mohli s Ním stretnúť osobne, keď chodil v ľudskom tele. Avšak chcel prísť pre všetkých. Preto ustanovil Cirkev a tá rozpoznala sedem sviatostí, ktoré nám On sám zanechal vo svojich slovách a skutkoch, ktoré konal počas svojho pozemského života. To všetko prešlo do sviatostí. Je v nich teda s nami stále. Boh nás stvoril, a tak vie, že reagujeme a spúšťame myslenie na videní, dotyku a podobne, vychádza nám v ústrety, aby sme lepšie vnímali milosti, a zvolil viditeľné znaky, ktoré sa pri sviatostných obradoch používajú; slová, olej, chlieb, víno a voda. Aby sme pochopili sviatosti, potrebujeme naučiť sa vnímať veci a najmä ľudí srdcom. Ak sa dokážeme pozerať na svet okolo seba pohľadom srdca, dostávajú aj veci, ktoré nás obklopujú zvláštnu, ba priam posvätnú tvár. Napr. predstavme si ako na stole leží krásna kytica kvetov. Ak sme ľahostajní, vôbec si ju nevšimneme a ani nám nič nepovie. Ak sme však pozorní, priam sa nadchneme farbou a rôznymi druhmi kvetín. A môžeme vidieť aj viac; prostredníctvom kytice položenej na stole môžeme vidieť človeka, ktorý ju tam položil. Čosi také by sme mohli povedať aj o fotke milovanej osoby. Aj to je to viac ako papier, fyzika a chémia. Takéto znamenia nám umožňujú vytvárať a zároveň aj prehĺbiť vzťah s milovanou osobou. Pri komunikácii používa znamenia a symboly. Bez nich to nejde! Veď slovo, ktoré vyslovujem, je znamením toho, čo si myslím. Gesto, ktoré uskutočňujem, je znamením toho, čo cítim alebo čo chcem. Znamenia spájajú ľudí medzi sebou, umožňujú vzájomné stretnutia, vytvárajú komunikáciu. A tak aj komunikácia medzi Bohom a človekom využíva znamenia a symboly, ktoré umožňujú vytvárať rozhovor a spoločenstvo s Bohom. Hlavne cez sviatosti. Jeho ponuka spásy v nich je ale výzvou, ktorá si vyžaduje aj našu odpoveď... Do večného spoločenstva s Ním a so všetkými, ktorých ľúbime sa totiž dostaneme len cez sviatostii.

1. Sviatosť zmierenia

Sviatosť zmierenia je založená na viere v Božiu lásku a na dôvere v Božie milosrdenstvo. V nej prijímame Otcovo nekonečné odpustenie a lásku. Ale nie každé vyznanie hriechov je sviatosťou zmierenia... Sám dobre vieš, ako dobre padne, keď vykonáš niečo zlé a môžeš niekomu, komu dôveruješ, otvoriť srdce, aby si si uľavil... Potrebujeme to všetci. Že je to tak, o tom svedčí skutočnosť, že každý náš čin sa skôr či neskôr stane viac-menej známy. Prečo? Lebo sme sa potrebovali niekomu zdôveriť, nemohli sme to udržať v sebe. To ale nie je sviatosť zmierenia! Hľadáme úľavu pre utrápené svedomie a chceme z neho zmyť škvrnu. Znamená to, že vyznávam sa s tým úmyslom, aby mi boli hriechy aj odpustené. Nestačí sa však z hriechov len vyznať. Veď urážku môže odpustiť len ten, kto bol urazený, alebo koho urazená osoba k tomu splnomocnila. Preto sa musíme vyznávať kňazovi ako zástupcovi Ježiša Krista, lebo len on bol splnomocnený k tomu, aby odpúšťal hriechy. Ale ešte ani to by nebola sviatosť zmierenia. Nestačí sa iba vyznať z hriechov kňazovi a túžiť po odpustení. Ešte je tu jeden podstatný prvok. Je ním ľútosť nad spáchanými hriechmi, spojená s pevným rozhodnutím zmeniť svoj život a viac Boha neurážať. Preto sa volá sviatosťou zmierenia: "lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje." Katechizmus katolíckej cirkvi. Sviatosť zmierenia ustanovil Pán Ježiš Kristus.

V tú pamätnú nedeľu večer po zmŕtvychvstaní, keď sa zjavil uprostred apoštolov a povedal im: "«Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.» Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.»" (Jn 20,21-23) Snáď žiadny iný príkaz nebol tak jasne a presne vyjadrený, ako tento. Tu nemožno diskutovať o tom, ako to Kristus myslel. Zrejme, ak dal moc aj neodpustiť, tak potom iste chce, aby táto moc bola vykonávaná rozumne, spravodlivo, tak, ako to robil on sám. Kde videl ľútosť, priznanie viny, tam rozdával len slová odpustenia. Ale strašné "Beda!" patrilo farizejom a pokrytcom, ktorí sa navonok robili dobrými. Aby teraz kňazi mohli rozumne a spravodlivo vykonávať túto funkciu, túto moc, musia vidieť ľútosť nad hriechmi, a tak ich aj odpustiť. Ak by to nestačilo, Pán Ježiš sa už pred svojou smrťou postaral o odstránenie našich pochybností o moci odpúšťať hriechy, keď Petrovi po krásnom vyznaní Kristovho božstva povedal: "Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi." (Mt 16,18-19)

Určite chápeme zmysel slov "zviazanosť" a "rozviazanosť". Pán Ježiš dokonca hovorí nielen o zväzovaní a rozväzovaní svedomia od pút hriechov, ale hovorí "čokoľvek" - teda aj následky a tresty hriechov. O tom, že sa treba vyznať kňazovi, sa možno presvedčiť aj tak, že uvážime nutnosť sviatosti zmierenia pre človeka. Ak je sviatosť zmierenia nutná k spáse, nemohol Pán Ježiš túto moc dať len apoštolom, ale aj tým, ktorí ako ich nástupcovia majú pásť jeho stádo ovečiek a baránkov, čiže celý vyvolený Boží ľud. Nutnosť sviatosti zmierenia vyplýva z následkov dedičného hriechu. A tak ak sa vo sv. omši ustavične nekrvavým spôsobom sprítomňuje Pánova obeta na kríži a tak stále zadosťučiňuje za naše nekonečné urážky, bolo potrebné ustanoviť aj prostriedok, ktorý nám znovu vracia milosť. Sviatosť zmierenia je nutný prostriedok spásy. Práve preto nemohol Pán Ježiš túto moc prenechať iba apoštolom, ale aj tým, ktorým oni túto moc odovzdajú, čiže biskupom a kňazom. Vyznávať sa z hriechov je veľmi potrebné už aj z psychického hľadiska. Človek jednoducho potrebuje zdôveriť sa, aby si uľavil... cíti sa ľahšie, ak si môže podeliť svoje bremeno s iným, a to takým, ktorý vie mlčať, ktorý nemôže a nebude veci hovoriť ďalej. Práve preto kňaz, ktorému hovoríme aj tie najtajnejšie hriechy, je viazaný prísnym spovedným tajomstvom. Nesmie nielen prezradiť, z čoho sme sa spovedali, či už priamo alebo nepriamo. A to dokonca ani za cenu vlastného života. A práve preto v kňazskej vysviacke spolu s mocou odpúšťať hriechy dostáva aj milosť, aby toto tajomstvo vedel zachovať. Toto spôsobuje, že veriaci sa radi spovedajú, lebo si môžu nielen uľaviť, ale zároveň majú istotu, že nič z toho, čo kňazovi povedali, nevyjde na verejnosť. Sviatosťou zmierenia nám ale sprostredkovávajú milosrdnú Božiu lásku, ktorá nám chce vrátiť stratený pokoj, prijať nás opäť za Božie deti a vložiť do našej hriechom ranenej duše hojivý balzam.

• Ľútosť

Skúsme si pripomenúť, čo sme cítili, keď sme vlastnou vinou urazili otca, mamku, súrodenca alebo dobrého priateľa. Hrýzlo nás svedomie, cítili vnútornú bolesť, žiaľ a zároveň pevné odhodlanie - to sa nikdy nesmie opakovať. Slovom cítili sme ľútosť.
Ľútosť je bolesť duše nad spáchanými hriechmi. Táto bolesť sa nemusí prejavovať slzami, silnými citovými výlevmi, ani množstvom slov. Je to skôr rozumový kat, ktorý si sebakriticky uvedomujem zlo, ktoré som spáchal a vôľou sa rozhodnem viac také niečo neurobiť. Podľa toho, aká pohnútka vyvolala túto duševnú bolesť.

• Predsavzatie

Ak ľútosť nie je spojená so silným predsavzatím napraviť svoj život, nie je úprimná. Zvedenie ku hriechu najlepšie nahradíme modlitbou, tiež konaním dobrých skutkov a sebazaprením. Toto predsavzatie musí byť všeobecné, vzťahujúce sa predovšetkým na ťažké hriechy. Preto je zbytočné ísť ku sviatosti zmierenia, ak nám takéto predsavzatie chýba, prípadne ak sme rozhodnutí rezervovať si nejaký hriech prípadne hriechy, v ktorých mienim pokračovať dokonca s úmyslom: "však ja sa z toho vyspovedám". Toto si musia uvedomiť najmä tí veriaci, ktorí si niektoré hriechy obľúbili natoľko, že sa nemienia s nimi rozlúčiť.

To v praxi znamená:
- Ak nemienim pravidelne navštevovať v nedeľu a v prikázaný sviatok celú sv. omšu, nemôžem ísť ku sviatosti zmierenia.
- Ak nechcem prerušiť hriešne stretnutia so ženou alebo s mužom, nesmiem ísť ku sviatosti zmierenia.
- Ak nemienim prestať kradnúť, ohovárať, opíjať sa, žiť nečisto nielen v skutkoch ale aj v slovách, nesmiem ísť ku sviatosti zmierenia, lebo by som páchal hriech svätokrádeže.

Sviatosť zmierenia nemá teda nič spoločné s tou formalitou, čo si raz alebo dvakrát do roka mnohí kresťania chodia "odbaviť" či už pod nátlakom rodičov, manželky... alebo verejnej mienky!!!

• Ako sa máme spovedať?

Prvým predpokladom na to je spytovanie svedomia. A prv, než ním začneme, mali by sme aspoň niekoľkými slovami vzývať Ducha Svätého o milosť, že by sme svoje hriechy spoznali, úprimne ich oľutovali a dali si silné predsavzatie napraviť vlastný život. Po dôkladnom spytovaní svedomia, nasleduje vlastné vyznanie hriechov kňazovi. Prv, než začneme hovoriť hriechy, urobme znak kríža, aby sme si spomenuli, že ideme čerpať odpustenie z kríža Ukrižovaného a zároveň si pri kladení ruky na čelo od Otca prosme rozum a pamäť potrebnú k spoznaniu a vyznaniu hriechov; od Syna pri dotyku hrude ľútostivú lásku a od Ducha Svätého, keď sa dotýkame ramien, silu povedať všetko, úprimne, bez obáv a s pevným rozhodnutím zmeniť svoj život k lepšiemu...

Potom povedzme kňazovi, kedy sme sa naposledy spovedali, aspoň približne, napr. pred rokom, polrokom, pred mesiacom... Je to potrebné povedať preto, aby kňaz vedel, ako má pomáhať pri vyznávaní hriechov a aby lepšie spoznal náš duševný stav. Nato povieme hriechy od poslednej spovede. Pamätajme si, že vo sviatosti zmierenia sme povinní uviesť najmä ťažké hriechy. Spoveďou sa učíme a vychovávame si svedomie. Možno považujeme za ťažký hriech to, čo objektívne nie je ťažkým hriechom alebo opačne - to, čo je ťažkým hriechom, považujeme za ľahký. Kňaz ale aj v tom usmerní - upozorní na omyl a poučí... Po skončení sviatosti zmierenia je dobré odísť do ústrania a vrúcnymi slovami poďakovať za prijatú milosť odpustenia. Dobrý Pán Boh ma predsa veľkodušne prijal naspäť, za svoje dieťa. Stačilo len vyznať a oľutovať svoje hriechy. Máme za čo ďakovať. Ak to nevieme vyjadriť vlastnými slovami, môžeme použiť modlitebnú knihu a pomodliť sa uvedenú modlitbu po sviatosti zmierenia.

2. Sviatosť krstu

Krst je prvá a základná sviatosť, bez ktorej nie je možné prijať, ani udeliť ďalšie sviatosti. Aby mohol človek zo sviatostí žiť, potrebuje byť zakorenený vierou do Pána Ježiša Krista, aby mohol odolávať náporom života. K svojmu kresťanskému rastu musí z prameňov spásy čerpať živú vodu. Sviatosť krstu je teda základom kresťanského života. Nazýva sa vstupnou bránou do duchovného života, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Telesným narodením dostávame prirodzený život. Pokrstením sa duchovne rodíme pre nadprirodzený život, čiže pre nebo. Stávame sa Božími deťmi, kresťanmi katolíkmi, členmi Cirkvi a dedičmi Božieho kráľovstva. Dostávame tak právo používať aj iné sviatosti na posväcovanie svojej duše, plne sa zúčastňovať na živote Cirkvi (predovšetkým svojej farnosti), pestovať v sebe život milosti a duchovného rastu a tak zabezpečiť spásu pre svoju dušu.

• Ako?

Nuž podľa želania nášho Pána Ježiš Krista máme byť kvasom - prispievať k zlepšeniu života a medziľudských vzťahov. Máme byť tiež soľou, ktorá dá tejto zemi novú chuť. Svojím životom máme tak svietiť, aby ľudia videli naše dobré skutky a nadchli sa pre vieru, lásku a oslavu Boha.

3. Sviatosť manželstva

Manželstvo je také staré ako sám svet. Je dokonca staršie, než hriech. Pochádza od Boha, ktorý ho ustanovil, keď Adamovi stvoril Evu. Bol to vlastne posledný úkon diela stvorenia. Manželstvo je obnovené Kristom. Pán Ježiš sviatostné manželstvo dokonca potvrdil vo viacerých svojich výrokoch a svojou účasťou na svadbe v Kane Galilejskej učinil z lásky k manželom prvý zázrak. Zmluva, ktorú na kríži uzatvoril so svojou Cirkvou, je predobrazom manželského zväzku. S takou istou láskou, s akou sa dal za svoju Cirkev, majú žiť manželia spolu po celý život. A práve preto by si mali snúbenci dobre rozmyslieť uzavretie sviatostného manželstva. Správne by bolo, keby sobáš v kostole žiadali len tí, ktorí majú vieru, túžia po sviatostnom manželstve, žijú s Kristom a chcú v manželstve vytvoriť napríklad takú sviecu - srdce s tromi knôtmi - trojuholník: muž - žena - Boh. Trojuholník muž + žena + Boh musí ostať po celý život trvalý a všetko, čo do života manželov prichádza, či už radostné alebo bolestné, tento trojuholník spevnený Bohom unesie. Prirovnám to k stoličke, ktorá má iba dve nohy. Nedá sa na nej sedieť. Stolička so štyrmi nohami je už pohodlnejšia, ale na nerovnom povrchu sa môže prevrátiť. Stolička, ktorá má tri nohy, sa nevyvráti ani na nerovnom povrchu. Trojuholník je vždy ideálny. A na ten, čo spolu s manželmi vytvára Pán Ježiš Kristus, je možné sa úplne spoľahnúť. Manželstvo uzatvorené vo dvojici s Bohom je teda niečo iné ako pred Bohom. Dôležité je pred tým pristúpiť ku sviatosti zmierenia. Veď váš prístup k sviatosti manželstva a samotnému sobášnemu obradu už hovorí veľa, a vypovedá sám o sebe. Keď chceme priletovať cínom dva drôty, musíme ich obidva očistiť. Tým zabezpečíme nielen dobré vedenie, ale aj isté spojenie. Chirurg, chystajúci sa i na tú najmenšiu, drobnú operáciu si dlho umýva ruky a ešte si na ne navlečie sterilné rukavice. Preto je také dôležité, aby dvaja ľudia, ktorí majú vytvoriť takú vážnu jednotu bytostí, boli vo svojom jadre čistí. Ak pokladáme sviatosť zmierenia za uzdravenie minulosti, považujeme ju tiež za veľmi potrebnú, aby žiadny z manželov nemohol ukazovať prstom na minulosť toho druhého.

Sviatosť manželstva si snúbenci odovzdávajú navzájom.

• Darovať alebo prijať?

Obe tieto schopnosti sú v ľudskom živote veľkým umením. Veď to poznáte. Sú takí, čo nedokážu nič darovať. A pritom od nich nikto nechce nič zvláštne. Ale nevedia dať ani úsmev, ani radu, ani pohladenie, ani chvíľu času. A tak aj veľa manželov si myslí, že pri svadobnom obrade "berú". Ak by to tak malo byť (a veľmi často aj je) manželstvo nie je dobré. Manžel v takomto prípade môže povedať - zobrala si ma, tak nech varí, a manželka povie - zobral si ma, tak nech sa stará. Pokiaľ sa ľudia hneď na začiatku vzájomne neodovzdajú, nie sú schopní sa ani prijať. To je to následné spolužitie dvoch ľudí. On sa odovzdáva jej a ona jemu. Vzájomne si udeľujú sviatosť manželstva. Úzke spoločenstvo života a lásky dvoch ľudí je založené na neodvolateľnom a slobodnom rozhodnutí oboch. Dávajú sa jeden druhému a uzatvárajú zväzok, ktorého pôvodcom je Boh.

4. Sviatosť pomazania chorých

Sviatosť pomazania chorých - sviatosť Božej útechy a nehy - v našej farnosti vysluhujeme individuálne na požiadanie chorých doma kedykoľvek je potrebné, aby sme chorému priniesli pokoj, silu a odvahu na premáhanie bolestí a ťažkostí. Spoločne túto sviatosť vysluhujeme raz za rok, spravidla 11. februára. Je to deň spojený so spomienkou Panny Márie Lurdskej. V roku 1992 Ján Pavol II. ustanovil tento Svetový deň chorých, pretože 11. februára 1858 sa v Lurdoch Panna Mária prvýkrát zjavila Bernadete Soubirousovej a krátko nato sa pri jaskyni uzdravilo mnoho ľudí aj z tých najťažších chorôb. Možno aj preto, že samotná Bernadeta prijímala s oddanosťou všetky choroby a utrpenia, z ktorých pozostávala jej veľká životná obeta. Týmto chce povzbudiť aj nás, aby sme sa s chorobou a smrťou dokázali vyrovnať. Veď práve v chorobe stretávame Boha, ktorý trpí, ale aj Boha, ktorý lieči. Pomazanie chorých nám chce ukázať, že choroba môže byť tou bránou, ktorou vstúpi Boh, aby náš život uzdravil, premenil, ale aj pripravil na prechod do života večného. Pomocou tejto sviatosti sa teda udeľuje osobitná milosť kresťanovi, aby mu bolo navrátené zdravie, ak to osoží jeho duchovnej spáse, alebo aby sa ľahšie spojil s Pánovým utrpením a tým aj posväcovaním svojich bolestí a premieňaniu ich na vykupiteľské utrpenie. Na požehnanie pre druhých.

Duchovné sprevádzanie a vedenie
v UPC bl. Zdenky Schelingovej

Vysluhovanie sviatostí

(slúženie sv. omše, krst, sviatosť zmierenia, sviatosť manželstva,

sviatosť pomazania chorých a iné podľa dohody)

Mgr. Rastislav Dluhý, PhD. CSsR (Bratislava, Redemtoristi)

redemptoristi@stonline.sk

Duchovné poradenstvo / poradenstvo o zmysle života /
vysluhovanie sviatostí

Mgr. Vladimír Skyba (Gréckokatolícky kňaz - Bratislava)

vlado.skyba@grkatba.sk

Mgr. Jozef Amrich (katolícky kňaz/jezuita - Trnava)

amrichj@stonline.sk

PeadDr. ThLic. Mgr. Vladimír Novák (katolícky kňaz - Michalovce)

vladimir.novak16@gmail.com

doc. ThDr. Peter Vansáč, PhD. (gréckokatolícky kňaz - Svidník)

pvansac@sinet.sk

Poradenstvo zamerané na zmysel života (logoterapia)

doc. PhDr. Judita Stempelová, PhD. (psychologička - Bratislava)

stempju@gmail.com

V prípade záujmu o iný typ pomoci navštívte Centrum sociálneho poradenstva pre študentov a priateľov VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave:

www.vssvalzbety.sk/katedry/centrum-sp